My sme sa ako deti inak zabávali. Lepili sme si do vlasov žuvačky, obhadzovali sme sa špongiami, ktoré smrdeli jak šľak. Jasné, nebol to ideál ani ušľachtilej zábavy, ani ničoho podobného, aj v tej dobe bolo potrebné mať široké lakte, šikanovali sa deti, pre rôzne dôvody. Od priezviska, cez situáciu doma, až po kilá navyše. Nemal sa im kto venovať, radšej si zahryzli do jazyka, pretože aj rodičia brali ako šikanu ako niečo, čo „zoceľuje osobnosť.“ Alebo sa pamätáte na to:
Nerev, lebo ti dám na to dôvod? Dnes som si spomenula na zmesku zážitkov z detstva z iného dôvodu. V diári naplánované pracovné telefonáty a do toho mi volajú zo školy, kde mám dieťa na druhom stupni. Vo viacerých školách nahlásili bombu. Deti stáli vonku, v daždivom počasí, čakali na rodičov, ktorí ich prídu zobrať. Boli radi, že sa nemusia učiť. A rodičia? Krásna úloha: Vyjasniť vážnosť situácie zamestnávateľovi, ktorý nie vždy je prístupný na takéto móresy, prípadne prosiť starých rodičov, susedov z ulice, či by sa nemohli na pár hodín postarať o ratolesť.
Mohli. Ja mám už dieťa doma, ale spolu s ňou ďalšie, ktoré nemali kde ostať. Našťastie už sú v takom veku, že im netreba vytvárať program. Jediné, čo chcú, je teplý obed, nad ktorým neohrnú nos, prístup na Wifi a svätý pokoj. To posledné by som potrebovala aj ja. Začína mi pracovný hovor. Z izby sa ozýva hluk. Pripomína mi to kovidové časy, kedy sme sa mnohí pokúšali pracovať vo fakt neznesiteľných podmienkach.
Toš k zábave, ktorú niekto považuje za skvelú. Nahlasovanie bômb. Možno tých, čo prišli s tak skvelým nápadom, treba zamestnať. Keď máš ruky a hlavu zamestnané, nemáš čas na hlúposti.
Môžem sa mýliť, no ja celú túto aféru pokladám... ...
až dnes som objavila vaše blogy, páči sa mi ,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty