Zazvonil zvonček. Pri bráne stojí postava, na niekoho sa podobá. Vnučka? Čo by tu tá robila, chodievajú len raz do roka, v lete. Tak kto je to v tom ružovom kabáte? Božinku, veď je to Janko! V lete s rodičmi neprišiel, nedalo sa mu, tak sa ukázal teraz. Joj či som rada. Kráčam chodníkom ku bráničke a pomaly sa snažím spracovať, čo vidím. Oči už nemám najlepšie, veď mám na to vek, ale nalakované nechty vidím jednoznačne. Čo sa to stalo? Ako sa môj vnuk zmenil za viac ako jeden rok? Podobá sa na dievča…
Babička s radosťou objíma svoje prvorodené vnúča, prebiehajú formálne, no úprimné frázy, ale tam vzadu v hlave sa jej striedajú otázniky s výkričníkmi. Počas niekoľkodňovej návštevy sa snažila navodiť tému “zvláštneho outfitu” vnuka, no priamej odpovede sa nedočkala. “Nič sa nedeje. Všetko je v poriadku. Nemusíš sa o mňa báť”. Nič iné z neho nedostala.
Po jeho odchode však vnuk žene neschádza z mysle. Napriek tomu, že má vyše osemdesiat, je celkovo zbehlá a rozhľadená. Vždy bola taká. No súčasnému svetu prestáva rozumieť. Eviduje zvrátenosti, ktoré už nie sú iba tam niekde (fiktívne), natočené vo filmoch. Už sa týkajú našich rodín. Propagácia sexu, zvráteností, násilia, LGBT, kdekoľvek a v čomkoľvek, sa stali našou nechcenou súčasťou. Neodsledovali sme, kedy sa to všetko zmenilo z teórie na prax. Je to tu, a nie je to normálne!
Roky nám nenápadne vymývali mozgy. Presne podľa okien Overtona. Vedeli, čo činili. Niekto sakramentsky potreboval a potrebuje zdegenerovaných, psychicky labilných a teda manipulovateľných ľudí.
Neštítia sa ničoho a nič im nie je sväté. Nepotrebujú stabilných, rozhľadených, zdravo optimisticky naladených ľudí. Zabúda sa na morálku, česť, úctu k blížnemu. Zabúda sa na to, že Boh stvoril muža a ženu, a tí majú spolu vychovávať deti. Klasické hodnoty sa vytratili. Spoločnosť, najmä tá neskôr narodená, je tak veľmi ovplyvnená propagandou liberalizmu, že sa im to vidí normálne.
Poviete si: “No čo sa také stalo? Chlapec si nalakoval nechty. Ako prišlo, tak aj odíde!” Obávam sa, že je to oveľa vážnejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Príbeh Janka a jeho starej mamy mal totiž pokračovanie: Keď sa mailom snažila chlapcovým rodičom poslať video na tému homosexuality, odpovedal jej vnúčik. A odpoveď bola zarážajúca. Po prvých vetách v zmysle: “Ako môže to, že som gay, ovplyvniť to, či ma máš rada…?”, chlapec zaklincoval výhražnou vetou: “Alebo chceš dosiahnuť, aby som sa zabil?!”
Žena bola zdrvená. Nejde o to, že by ho babička prestala mať rada. Skôr sa objavili obavy o jeho budúcnosť. Napriek svojmu vysokému veku úplne jasne chápala, že sa chlapec dostal do područia niečoho temného. Takto sa totiž normálne, zdravé a šťastné deti nesprávajú a nepíšu. Z mnohých skutočných príbehov vieme, že oni sami to cítia, že to nie je v poriadku a nedokážu žiť plnohodnotný život.
Nevieme, ako spomínaný príbeh dopadne. Právo voľby človeka je sväté. V každom prípade je však nanajvýš zrejmé, že žijeme v pomýlenom svete, ktorý treba zmeniť. Inak to s nami nemôže dopadnúť dobre.